Kopec slov v hlave a kým sa dostanem k písaniu zrazu Ticho! Ani slovo! Kde ste slová? Celý deň na mňa útočíte a zrazu nič?!
Zavieram oči. Chvíľu čakám. A v tom opäť útok! Slová sa valia, neusporiadané, chaotické. Slová začali striedať obrazce. Záblesky zážitkov a predstáv.
Prehlbujem svoj dych a snažím sa uvoľniť. Nechám tie myšlienky plynúť. Veď oni sa upokoja. Postupne doznejú. Potom to príde. Pokoj a tma. Na nič nemyslím. Nejaký čas zotrvám a vychutnám si to. Otvorím oči a zistím, že prešlo len pár minút a mne to pripadalo ako večnosť.
To bola moja rýchla meditácia.
Deti spinkajú, ale niečo ruší ich spánok, vrtia sa a prehadzujú. To odpútava moju pozornosť a nedokážem sa sústrediť.
Som na križovatke
Priveľa možností, priveľa informácií, priveľa všetkého a ja už neviem kto som a kým chcem byť. Mám posledný rok na materskej a ja to obdobie chcem využiť na maximum. Zároveň si chcem vychutnať čas s deťmi.
Pred rokom a pól som na internete objavila Kongres o ženskom podnikaní. Skutočne ma nadchol a vniesol do mňa nádej. Vedela som, že o rok na to vstúpim do toho kurzu, ktorý propagovali na konci kongresu. Hltala som tie predpredajové slová ako keby mi hovorili z duše. Presne o tom snívam. O slobode, flexibilite, nezávislé na čase a priestore. Možnosť pracovať odkiaľkoľvek v čase keď to vyhovuje mne. Potom také perličky: stačí ti pracovať len pár hodín týždenne, dá sa to zvládnuť aj pri deťoch, otvor sa hojnosti… a tak ďalej. To je všetko krásne a veľa z nás by to tak chcela. Kurz bol dráhy, ale dovolila som si ho. Veď tak sa teraz brnká na strunu. Dovoľ si, otvor sa možnostiam, aktivuj, manifestuj…a tak ďalej. Išla som do toho.
A zrazu páni SABOTÉRI nastúpili na scénu a nielen to obrátil sa celý vesmír. Všetko išlo tak ťažko. Pocity : Nie som dosť! Tak hybaj sa dievča učiť.
Čo som urobila?
Začala som hľadať kurzy, vzdelávala som sa ako keby mi išlo o život. Z každej strany niečo zaujímavé na mňa vyskakovalo. Aj toto chcem vidieť aj toto chcem počuť. Nasávala som ako špongia. Dokým som nenarazila na protichodné informácie a názory. Stratila som zem pod nohami. Už som nevedela, čo je čierna a čo biela a naopak. Dostala som sa do slepých uličiek, ale keďže ma toho zaujíma kúsok viac, moja pozornosť sa začala trieštiť. Nevedela som, čo skôr. Odpojila som sa od seba, nepočúvala som signály svojho tela. Málo som spala aby som toho stíhala ešte viac.
Emočne som bola ako na horskej dráhe. Keď sa mi niečo podarilo lietala som šťastný. Keď prihádzali prekážky som mala pocit, že idem hlavou proti múru.
Dostala som sa na vlnu seba rozvoja a sebapoznávania. Objavila som svoje hranice, ale som aj urýchlila veci, ktoré možno potrebovali viac času.
Neľutujem, že som sa dala na tú cestu, len každý extrém škodí. Každá extrémna zmena ma dôsledky.
Veľké oči
Pred dvoma rokmi som mala veľké sny a vízie. Také veľké, že som si ich nevedela zhmotniť a rozdeliť na menšie časti. A čím viac som narážala na prekážky a limitácie; tým viac som uberala zo svojho sna. Tak veľmi som sa uzemnila, že dnes neviem, kde sa vidím o pár rokov. A obzvlášť v tomto neistom období celej spoločnosti.
Prečo ti to píšem?
Lebo možno sa v tom nájdeš aj ty a chcem ťa varovať. Niektoré veci, potrebujú jednoducho čas a dozrieť. Nedá sa od všetkého odpojiť a venovať sa vylepšovaniu samého seba, aby to nemalo dôsledky.
Môj ocino mi nedávno povedal: Najprv žiješ svoj život a popritom riešiš ďalšie veci. Život sa deje.
Je to možno vytrhnuté z kontextu, ale bolo to v zmysle aby som neodsúvala to, čo mám tu a teraz. Je dobré myslieť na budúcnosť, ale mám robiť to, čo viem teraz najlepšie. A nečakať až keď… doplň si čokoľvek. Až keď budem vedieť toto a tamto, bude dobre. Až keď schudnem budem šťastná a úspešná. Až keď budem vedieť dva cudzie jazyky nájdem si úžasnú prácu. Len tých až keď mám priveľa a v každej oblasti.
Pocit, že mi ujde vlak
Týmže sa mi odrátavajú dni na materskej mám pocit, že ak nebudem makať na sebe ujde mi vlak. A pritom som len netrpezlivá a chcem výsledky čím skôr. A ako tlačím na pílu výsledky nevidno, alebo minimálne. Ešte jednu múdru radu som dostala: Teraz ta deti potrebujú najviac, neskôr budú samostatné a ty budeš mať viac času. A to je pravda.
Mám pocit, že toto obdobie bude stále, že stále niekto niečo odo mňa bude chcieť. Ako keby na môj čas pre seba nebolo miesto a ja si ho za každú cenu chcem udržať. Možno je to tým, že mám dve malé deti blízko po sebe a sme v zahraničí. A možno som len vyčerpaná a chýba mi niečo čím si môžem dobiť energiu.
Choroba mi ukázala stopku
Už nejaký čas mám pocit, že som dáka u hučaná a podráždená. Začínam vyberať z možností a hovorím niektorým veciam Nie. Dokonca som, začala uberať, mazať aplikácie, dokončovať kurzy a nebrať ďalšie. Ale to nestačilo, ten tlak, čo všetko by som mala robiť. Tá únava, už nedokážem viac toľko ponocovať. Už nechcem deťom púšťať telku len aby som si mohla niečo dokončiť. Môj vnútorný boj s prioritami vyústil do choroby. Z ničoho nič. Ráno bolo všetko v poriadku a večer som už nevedela dýchať.
Bolesť hlavy, plné dutiny a nič nepomáhalo.
Pauza od povinnosti
Dovolila som si spomaliť a dala som si voľnosť. Robím len to najnutnejšie. Pomohlo to!
Milá žienka, našla si sa aj ty v mojich slovách? ak áno, čo tebe pomáha? Napíš mi 🙂
S láskou Zuzka R.
